Anjeli z Brestu
Anjeli z brestu
Smútok zovrel hrdlo,
bezradnosť telo ovládla.
Tíško volám o pomoc.
Začulo môj hlas.
Drevo, čo na polici leží
a na pohladenie čaká.
Náhlivo vkĺzlo do dlane.
Keď opustilo ich,
ozval sa šum krídiel.
„Kto si?!“
Zvedavo som sa spýtal.
Láskavá tvár sklonila sa
k mojej.
„Som Anjel z brestu !“
Moje pery zašeptali prosbu.
Pokornú a naliehavú,
napísanú slanými slzami.
„Ochraňuj prosím jeho cestu !“
Trasľavou rukou
vytesal som drobné telo,
vložil ho do záhybov šiat.
Ukryli ho mohutné krídla.
Zachvelo sa spokojnosťou
a pritúlilo k ochrancovi.
Šťastný úsmev na okamih
zastavil moju myseľ.
Pocítil som kľud.
_______________
A tak každý večer vstávam,
aby som už nikdy tú chvíľu,
keď príde ku mne anjel,
nezmeškal.
Ten okamih,
keď milovaných môžem vložiť
do láskavých rúk.
Do náručia Anjelov z brestu.
Anjelov, čo z lásky ľudí zrodili sa,
nie z ich trestu.